Dmitrij Alexievič Rubov

Dmitrij Alexievič Rubov

Rasa: Čaroděj

Datum narození a věk: 19. 09. 1611 / 33 (411)

Faceclaim: Ben Barnes

Výška / Váha: 185 cm / 88 kg

Povolání: Obchodník / Mafián

Charakter: Pokiaľ ide o vzťahy s rodinou, Dmitrij je spoľahlivý, nápomocný, milý a srdečný. Nie je nič čo by kvôli svojej rodine nespravil alebo neobetoval. Za vyše štyristo rokov sa naučil, že peniaze a iné materiálne veci sa dajú veľmi rýchlo získať späť alebo nahradiť. Dôvera a láska rodiny je ale na nezaplatenie a preto sa s ňou nemieni zahrávať. Keď ide o veci pracovné, Dmitrij ostáva vážnym, skúseným obchodníkom a vyjednávačom, ktorý nikomu mimo svojej rodiny neodpúšťa prehrešky, či vážne prečiny vykonané poza jeho chrbát a hlavne v jeho neprospech. Pokiaľ niekto koná v jeho mene musí si uvedomiť následky. Ak neuspejete, je veľká pravdepodobnosť že už o vás nikto nikdy počuť nebude. Ak ale uspejete, srdečnosť a vďačnosť vám bude hojne prejavená. Dmitrij si okolo seba v pracovnej oblasti drží spoľahlivých ľudí, ktorí sa neboja žiť naplno a idú si za svojim cieľom, rovnako ako on sám. Nesmú mu ale skrížiť v tých snoch cestu. Vtedy nepozná priateľa a ani zľutovanie. Prevalcuje vás a vám neostane nič iné ako prosiť o ušetrenie vášho ničomného života. A aby ste si to zapamätali, že Dmitrijovi Alexievičovi Ruboovi a jeho rodine sa nikto nesmie stávať do cesty, odnesiete si trvalý suvenír. V spoločnosti do ktorej mnoho krát nevstupuje bez svojej vernej rodinnej spoločníčky je šarmantným a zdvorilým účastníkom. Miluje ruský balet, ktorý bol odnedávna privilégiom šľachtického rodu a vyjadroval všetky cnosti, ktoré mal balet i šľachta niesť. O jeho inteligencii a šikovnosti niet pochýb, celé stáročia mu priniesli toľko vedomostí, prekážok a úloh, že skoro nejestvuje problém s ktorým by si nevedel poradiť.

Minulost: Bola to jedna s tých dlhých nocí počas poľského obliehania Moskvy, keď sa Irina Rubov so strachom vracala domov cez mesto. Noci boli príliš chladné a zásob ubúdalo. Platilo pravidlo, čo si neuchmatneš, nemáš. S červenými lícami, dochádzajúcim dychom a rukami držiacimi si sukne sa presúvala ulicami, keď zaznela rana, oveľa silnejšia aké počula z okraja bojiska. S krikom sa schovala do temnej uličky, pretože hlasy poľských vojakov sa blížili a strieľali na všetko čo sa len pohlo. Zatajujúc dych sa pokúšala vydržať, kým okolo nej prejdú, bol ich tucet. Po ich prechode počkala ešte pár sekúnd, kým sa odvážila opäť vyjsť na ulicu, lenže tam už stál opretý vojak v poľskej uniforme, s očami čiernymi ako samé peklo a cigaretou v ústach, ktoré sa na ňu zlovestne škerili. Nepomohol krik, nepomohli prosby, vojak jej aj tak zrejme nerozumel. Trhala a bila sa keď ju nasilu odvliekol späť do uličky a tam sa jej zmocnil hneď niekoľko krát. Krvácala, strácala vedomie a chlad, ktorý jej prechádzal do kostí cez odhalené časti tela ju zabíjal. Chcela to. Chcela umrieť hneď ako skončil a zmizol v čiernom kúdeľ prachu. Myslela si že sa jej to zdalo, pretože jej hlava už nezvládala uniesť ťažkú realitu. Zatvorila oči, vnímala ako na ňu dopadajú snehové vločky a priala si aby už smrť prišla k nej a odniesla si ju na lepšie miesto. Irinu ale našli miestny ľudia, ktorí sa bežali schovať do úkrytu v podzemí. Videli, že žena ešte dýcha a preto ju spoločne dotiahli do bezpečia, kde jej poskytli ošetrenie, ktoré si mohli dovoliť. Na rany jej prikladali rôzne zmesi z bylín a nik netuší čo to musel byť za zázrak, keď sa o pár dní žena postavila na nohy plná síl. Netrvalo dlho, kým zistila, že násilník jej v sebe zanechal viac ako kruté spomienky. Irina ostala tehotná a kým mohla, vypomáhala ľuďom, ktorí jej život zachránili. Oplatila im všetko až do osudného dňa, kedy počas sporého rána neprišlo dieťa na svet. Po mesiacoch ukrývania sa, biednej stravy a kope práce, pretože Poľský vojaci Moskvu napokon dobili, bola Irine tak vyčerpaná, že posledné svoje sily dala do pôrodu. Bola názoru, že dieťa nemôže za to akým spôsobom bolo stvorené a chránila si ho za každú cenu. Vymenila svoj život za ten jeho.

Odkedy bolo dieťa na svete, nemalo mena. Matka zomrela skôr ako ho stihla vysloviť a ľudia, ktorý jej pomohli sa nevedeli prinútiť vymyslieť niečo čo ho nebude prenásledovať v zlom celý život. Dieťa bolo silné, rástlo a učilo sa chodiť. Samostatne už dokázalo prejsť do stolu k dverám, keď sa po Moskve rozoznel ďalší boj, tentokrát Dmitrijovi Požarskému, ktorý išiel na pomoc svojim krajanom do Kremľa, padli poľský vojaci do zajatia. Moskva bola odvtedy opäť slobodná, celé mesiace sa do mesta vracalo mnoho zámožných ľudí, ktorí pred vojnou ušli i roľníci, ktorý sa snažili Moskvu opäť dobre zásobiť. Muž, ktorý po meste neúspešne hľadal svoju jedinú dcéru sa dozvedel, že je pochovaná za mestom v masovom hrobe. Príčinu jej smrti mu oznámili až potom ako sa prišiel pozrieť do skromného domčeka, kde skupinka starých ľudí opatrovala Irinino dieťa. Keď muž zbadal tmavohnedé oči svojej dcéry v očiach malého človiečika, nemal pochýb o tom, že je to jeho vnuk. Vzal si ho k sebe a ľuďom, ktorý sa o neho aj o jeho dcéru dobre starali sa štedro odmenil. Keď sa ale spýtal na chlapcovo meno, nik mu nevedel odpovedať. Keďže to bola ale po dlhej dobe šťastná chvíľa a konala sa vďaka udatnej armáde pod velením Dmitrija Požarského, chlapec dostal meno po tomto významnom človeku, ktorý Moskvu oslobodil. Dmitrij Alexievič Rubov bol synom dcéry zo šľachtického rodu, ktorá sa stratila v dave ľudí, ktorí sa snažili pred obliehaním Poľských vojakov ujsť z mesta. Alexander Nikievič Rubov, jeho starý otec, do svojej smrti venoval čas zveľaďovaniu svojich statkov a rodinnému príbytku tak ako aj svojmu vnukovi. Dva krát sa oženil a z týchto manželstiev sa narodili ďalšie deti, ktoré spoločne s Dmitrijom mali zachrániť líniu ich rodu. Dmitrij sa ale snažil na deda zapôsobiť tým, že sa naučil ich statky a majetky udržiavať, zveľaďovať a viesť, čo im prinieslo nemalý peňažný majetok. No a keď sa na smrteľnej posteli starý otec s vnukom lúčil, odkázal mu veľkú časť majetku.

Ako roky plynuli, malé deti rástli a zo svojej časti majetkov sa rozrastali pozemky aj majetok. Ako však deti rástli, stárli, uvedomovali si, že na Dmitrijovi je niečo zvláštne. Často sa zatváral sám v odľahlej časti domu, často sa v tom krídle stávali nehody a začali sa obávať. Dmitrij ich ale zakaždým ubezpečil, že je v poriadku a do života s nimi sa vrátil. Pravdou ale bolo, že Dimitrij v odľahlej časti domu skúšal nevídané veci. Už ako malému sa mu stávali nehody a zázračné veci, ktoré si nevedel vysvetliť. V Knižnici starého otca našiel spisy o ľuďoch, ktorí vládnu čiernej mágii a ženy s týmito darmi upaľovali, topili alebo vraždili inými spôsobmi. Mladý muž sa zľakol a snažil sa pred svojim okolím tajiť veci, ktoré boli aj jemu neznáme. Ako ale dospieval, začal sa o tieto veci viac zaujímať, z čiernych trhov, kde kupci z iných miest a končín ponúkali rozličný tovar, si kúpil knihy o týchto legendách a mýtoch. Dokonca raz odkúpil knihu údajnej čarodejky, ktorá si na obyčajnú kožu kozy zapisovala formulky. Po nociach a času voľna Dmitrij skúša osamote tieto formulky a prekvapivo zistil, že ich ovláda a jeho moc na ne reaguje. Potreboval čas a skúsenosti ale jeho telo stárlo. Vrásky na tvári sa mu objavovali čoraz viac, vlasy šediveli a on ostal sám, pretože nemohol nikomu inému prezradiť čo jeho život naplňuje a aká moc mu v žilách koluje. Starého starca už takmer nik z rodiny nenavštevoval, ostal sám až kým mu na návštevu neprišla mladá žena, ktorá jeho dom sledovala celé roky. Presne vedela o čo sa Dmitrij celé roky pokúšal o čo sa snažil a kým je a ponúkla mu pomoc, vyhrať vojnu s časom. Ponúkla mu odvar, ktorý jeho pokožku, tvár i telo vrátil do čias mladosti, vrátila mu energiu a chuť do života a to len za spojenectvo a pomoc pri ich spoločnom skrývaní sa pred svetom.

Dmitrij šikovne spísal listiny, ktoré jeho majetok prevádzajú na jediného dediča o ktorom nik nevedel a ktorý sa akoby zázrakom ukázal v čase jeho smrti. Dmitrij Alexievič Rubov sa v meste objavil opäť mladý a celá jeho rodina ho s údivom prijala, pretože ovládal spôsoby a mysleli si, že bol len utajený a poslaný na iné miesta kvôli svojmu štúdiu. Dmitrij sa takto celé roky mohol starať o svoj vlastný majetok i svoju rodinu, ktorú postihlo podobné nešťastie ako jeho matku. Mladú Ľudmilu zviedol šarmantný muž, ktorý ju zneuctil, nechal v požehnanom stave a vyparil sa ako kúdoľ prachu. Ľudmila svoj pôrod prežila a svoju dcérku milovala, no o pár rokov nato Dmitrij spozoroval zvláštne udalosti, ktoré sa okolo malej dievčiny stávali. Pripomenulo mu to vlastné detstvo a odvtedy jej začal venovať viac pozornosti. Až keď bola dospelá a múdra, vyprovokoval jej moc aby sa pred nim preukázala a on ju mohol začať učiť to, čo jeho naučila stará priateľka. Aj kvôli nej a sebe samému aby mohli rozvíjať svoju moc a vládnuť tak naveky tomuto svetu, rozhodol sa započať svoje štúdium v Špirálovom Labyrinte. štúdium trvalo roky ale moc Dmitrija nemala konca kraja. Objavil doteraz nepoznané veci, ktoré svetom blúdili, konečne sa dozvedel kto bol jeho otcom i malej dievčiny a zistil aká neprávosť sa pácha na jeho druhu. Možno práve tam započala jeho nenávisť k ostatným rasám a možno sa to naplno prejavilo až v čase keď v dvadsiatom storočí padla dynastia, Romanovci boli vraždený a všetci čo mali nohy utekali do sveta aby zachránili

čo mohli. Len Dmitrij nie. Dmitrij sa nedal zastrašiť nejakým úpadkom hoci jeho domy a majetok boli ničené a kontá už našli svoje dná. Rozhorčený, nahnevaný a pomstychtivý Dmitrij sa rozhodol svoj majetok dostať späť za každú cenu. V poslednom dome, ktorý mu ostal dal zveľadiť a posilniť základy, spoločne s Ľudmilinou dcérou verili len samy sebe a našli oddaných sluhov, ktorý spočiatku prahli po zbytku ich peňazí. Boli to obyčajný žoldnieri, ktorý sa napokon stali ich zamestnancami. Páchali hrubé zločiny, vraždy, krádeže a majetok sa postupne začal zbierať do podôb spred obdobia pádu. Dmitrij a jeho rodina sa začala postupne stavať na nohy ale nebolo pre neho nikoho dôležitejšieho ako Ľudmilinej dcéry, ktorá mu celé stáročia robila spoločnosť a spoločne sním vládla svojmu svetu.